Ján sedel v prostriedku svojej dielne a rozmýšľal nad svojim životom. Bol zúfalý a nevedel si rady. Maťku, svoju manželku, mal veľmi rád, vážil si ju a nehorázne mu na nej záležalo. Ale Monika, do nej bol vášnivo zamilovaný na plnej čiare. Nevedel, čo má robiť. Nechcel totiž ani jednej z nich ublížiť.
Vstal, vzal pokazený kompresor a položil ho na drevený stolík. Chcel sa sústrediť na prácu, ale nešlo mu to. Všetko mu pripomínalo Moniku, drevený stolík mu pripomenul, že Monika si kúpila nový konferenčný stolík a potrebovala by ho zložiť. Ach, ako by za ňou hneď šiel, lenže hlavou mu vŕta, čo by si zas vymyslel pred Maťkou, aj tak je už podozrivé, že býva cez týždeň v práci vždy tak dlho. Keby teraz s Monikou trávil aj víkendy, určite by na niečo prišla.
Ján vedel, že to takto ďalej nejde a on bude musieť rázne rozhodnutie. Bál sa však. Bál sa, že stratí obidve a tak veľmi nechcel prísť o žiadnu z nich. Potreboval sa vidieť s Maťkou, aspoň na chvíľku, cítiť jej vôňu, spočinúť v jej náručí. Ako to len vymyslí… Chystal sa obrúsiť drevo na kuchynský stôl, ktorý reštauroval mamke keď v tom zistil, že potrebuje nové brúsne kotúče. Hneď mu však hlavou preblesklo, že má výbornú výhovorku, že potrebuje odísť a aspoň na chvíľu sa uvidí s Maťkou.
Šiel za Monikou, že musí po tie kotúče, a že sa hneď vráti. Zastavil sa na benzínke, kúpil Maťke kvety a chcel ju prekvapiť. Keď zazvonil na jej dvere a otvoril jej polonahý muž a spoza neho vybehla rozstrapatená Maťa v mužskom tričku. Nenechal si nič vysvetľovať. Bol strašne nahnevaný, na Maťu, na seba, na toho chlapíka, ktorý asi ani netuší že Maťa má milenca, ktorý podvádza svoju manželku. V podstate jej ani nemá, čo vyčítať. Veď on sám je ten, kto podvádza a teraz sa stal podvedeným…
